Pre zlo, ktoré som popáchal v Jeruzaleme, hyniem v hroznom zármutku

Keď kráľ Antiochus chodil po horských krajoch, začul, že v Perzii je mesto Elymaida, vychýrené bohatstvom striebra a zlata; že je v ňom veľmi bohatý chrám a v ňom zlaté rúcha, brnenie a štíty, ktoré tam zanechal macedónsky kráľ Alexander, Filipov syn, čo vládol prvý v Grécku. Šiel a pokúšal sa mesto zaujať a vydrancovať. No nepodarilo sa mu to, lebo obyvatelia mesta sa dozvedeli o jeho zámere. Postavili sa mu na odpor, musel odtiaľ ujsť a veľmi smutný sa vracal do Babylonska. Ešte v Perzii prišiel k nemu posol a oznámil mu, že vojsko, ktoré tiahlo do Judey, zutekalo. Že na čele veľkého vojska šiel Lyziáš, ale utiekol pred Židmi, ktorí sa zmocnili zbraní i mužstva a veľkej koristi, čo zobrali porazeným vojakom; že zbúrali ohavnú modlu, čo bol postavil na oltár v Jeruzaleme, a svätyňu že obohnali vysokými múrmi ako predtým i jeho mesto Betsur. Keď to kráľ počul, pochytila ho hrôza a veľmi sa rozrušil; klesol na posteľ a ochorel od zármutku, že sa mu nestalo po vôli. Zostal tam mnoho dní, lebo sa ho opätovne zmocňoval veľký smútok a cítil, že zomrie. Zvolal všetkých svojich dôverníkov a povedal im: „Spánok sa vzdialil z mojich očí a srdce mi zviera nepokoj. Povedal som si v duchu: Do akého súženia som sa to dostal a v akej pohrome sa to nachádzam?! Veď som býval obľúbený a milovaný, kým som bol pri moci. Teraz si spomínam na zlo, ktoré som popáchal v Jeruzaleme; ako som z neho pobral všetko zlaté a strieborné náčinie a bez príčiny som posielal nivočiť judejské obyvateľstvo. Teraz vidím, že preto na mňa doľahlo toto nešťastie, a hyniem v hroznom zármutku v cudzej krajine.“

Oslavovať ťa budem, Pane, celým svojím srdcom *

a vyrozprávam všetky tvoje diela zázračné.

V tebe sa budem tešiť a radovať, *

ospevovať budem tvoje meno, Najvyšší. R.

Veď moji nepriatelia dávajú sa na útek, *

pred tvojou tvárou slabnú a hynú.

Zahriakol si pohanov a vyničil si rod bezbožný, *

ich meno si vyhladil navždy, naveky. R.

Pohania padli do jamy, ktorú kopali, †

a v tom osídle, čo nastrojili, *

chytila sa im vlastná noha.

Lež na úbožiaka on nezabudne naveky, *

ani nádej úbožiakov navždy márna nebude. R.

Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých

K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“ Tu niektorí zákonníci povedali: „Učiteľ, dobre si to povedal.“ A už sa ho neodvážili na nič vypytovať.

Prosíme, príďte si pozrieť prosby aspoň 10 minúť pred sv. omšou.

Na obetné dary sú potrební 2 ľudia. Na konci kréda sa prosím postavte zo svojho miesta a presuňte sa ku stolíku s obetnými darmi. Počas prosieb ich vezmite do rúk a postavte sa medzi prostredné lavice. Keď skončia prosby a spoločenstvo sa usadí, stredne rýchlym krokom sa presuňte pod oltár a odovzdajte obetné dary kňazovi.